| ||||||
| Profilový dokument festivalu je
postavený na osobných príbehoch gejov a lesbických žien, ktorí zažili
prenasledovanie v nacistickom Nemecku v období od nástupu fašizmu k moci,
až po koniec Druhej svetovej vojny. V rokoch 1933 až 1945 bolo iba v
Nemecku a Rakúsku odsúdených dokopy viac ako 100,000 mužov a žien z dôvodu
homosexuality na základe tzv. opatrenia proti sodomii zavedeným Článkom
175 nemeckého Trestného zákonníka z roku 1871. Na základe osobných
výpovedí sa však zistilo, že tento počet je ešte o mnoho vyšší, nakoľko
mnohé obete boli zatýkané Gestapom a zbavované občianskych práv bez
akéhokoľvek súdu. Väčšina z nich bola uväznená, mnohých poslali do
koncentračných táborov. Tam boli nedobrovoľne podrobovaní pseudolekárskym
zákrokom a pokusom, kastrácii, fyzickému a psychickému týraniu a mučeniu
alebo skončili v plynových komorách spolu so Židmi, komunistami a inými
pre Tretiu ríšu nepohodlnými ľuďmi. Túto genocídu prežilo len približne
4,000 takto odsúdených obetí. Svedectvá piatich gejov a jednej lesbickej ženy, ktorí prežili Holokaust, vytvárajú epický príbeh, oživený evokujúcimi obrazmi tohoto obdobia s originálnymi a zarážajúcimi zábermi natočenými pre tento film. Napriek tomu, že sa v posledných rokoch dostalo Holokaustu pomerne veľkej pozornosti, prenasledovanie homosexuálov sa zdá byť poslednou nevypovedanou kapitolou dejín Tretej ríše. Svedčí o tom aj prejav homofóbie súčasných politikov v Nemecku, Rakúsku a ďalších krajinách, ktorí nehodlajú pripustiť, že i tieto obete majú nárok na morálne či finančné odškodnenie. Kolektívny príbeh piatich obetí a jednej emigrantky tak vypĺňa dôležitú medzeru v historickej pamäti a je svedectvom ľudskej odolnosti vystavenej neúmernej krutosti. God Beck (1923): V desiatich
rokoch bol označený ako položid a musel navštevovať židovskú školu. Jeho
priateľa poslali do koncentračného tábora a odvtedy ho už nikdy nevidel.
Vstúpil do židovského odboja a pomáhal ukrývať ďalších prenasledovaných.
Rok pred koncom vojny ho Gestapo zatklo. Ocenenia:
Robert Epstein (1955) začínal ako strihač a asistent réžie. Špecializuje sa na dokumentárnu tvorbu. Spolupracoval na tvorbe mnohých dokumentárnych i hraných filmov. Ako režisér debutoval dokumentom Word Is Out. Dostal Oscara za celovečerný dokument Doba Harveyho Milka (The Times Of Harvey Milk), v ktorom zobrazil osud prvého amerického politika, ktorý zverejnil svoju homosexualitu a bol v 70-tych rokoch zavraždený. Jeffrey Friedman začínal ako detský herec na Broadwayi. Od roku 1972 zbieral svoje filmové skúsenosti ako strihač (oscarový dokument Marjoe (1972), spolupráca s Martinom Scorsesem na filme Raging Bull (1980) a iné). Ako asistent réžie spolupracoval pri tvorbe viacerých televíznych dokumentov pre NBC a PBS (Lifeline, Never Cry Wolf, Faces of the Enemy). Spolupráca Epsteina a Friedmana začala už Epsteinovým filmom Doba Harveyho Milka, kde Friedman figuroval ako konzultant. Neskôr spoločne vytvorili ďalší oscarový dokument Vzájomné súvislosti: Príbehy spod paplóna (Common Threads: Stories From The Quilt) o obetiach epidémie AIDS. Po ňom nasledoval Zakázaný celuloid (Celluloid Closet), zobrazujúci 100 ročnú históriu homosexuality vo filme, jeden z najznámejších dokumentov na tému homosexualita a umenie vôbec. Článok 175 je ich tretím spoločným projektom, rovnako úspešným a oceňovaným ako tie predchádzajúce.
| ||||||
